Pol roka starý sloh za ktorý som skasíroval známku a nebol ani psychotický a ani o mne. Hold človeku ktorí vie čo chce.
Osoba, ktorú som sa rozhodol opisovať...mnoho ľudí, najmä detí, začne svoj opis takto. Ja som sa rozhodol inak. Sčasti aj preto, lebo za ten pôvodný začiatok by som chytil štvorku a neboli by ste sa dočítali ani po tretí riadok. A hlavne preto, lebo ten o kom toto všetko bude nie je tradičná tvár ako tí, ktorých stretáte po ceste do školy tucty. Je úplne výnimoční, hoci mnohí si môžu myslieť opak. Už na prvý pohľad zbadáte množstvo odchýlok od zaužívaného ideálu mladého chlapca. Keďže sa však snažím nebiť povrchný (nedarí sa), rozoberiem aj jeho vnútro. Tým nemyslím zuhoľnatené pľúca, do ktorých dennodenne prikuruje ani stvrdnutú pečeň. Myslím dušu inteligentného človeka. Presne to čo v ňom veľa ľudí nevidí. Patrične som už načal každú tému, ale chtivý čitateľ ešte stále nevidel ten sľubovaný začiatok. Vybral som teda svoje spisovateľské črevo z nádoby s liehom (ktorú mám nad posteľou) a začínam.
Kde bolo, tam bolo, za pár horami, niekoľkými dolinami a ešte kúsok ďalej po prúde Hrona, žil malý chlapec. Možno keby vtedy pred jedenástimi rokmi jeho matka vybrala inú triedu či dokonca školu, nikdy by sme sa nespoznali. Ja by som nemal o kom písať sloh a on by sa možno stal slávnym drumm & base-ovým Dj. No všetko bolo inak. Stretli sme sa a prehodili zopár priateľských slov („Ahoj, ty si divný.“ „Ahoj, aj ty. Hehehe.“) Musíte uznať, že od tej doby sme sa poriadne zmenili. Matička Zem už dávno oľutovala, že zo svojich útrob vypľula niečo také ako on. Ako mu rástli jeho čierne, večne umastené vlasiská (nebol pašák) menil sa aj zdnu. Jeho osobnosť je dnes no ehm takpovediac...čierna. Okrem toho je rovnako ako tento sloh, napísaná na recyklovanom papieri. Nájdete tam úplne všetko. Malú bielu škvrnku priateľstva na tmavom pozadí jeho povahy. Je ľadovo kľudný a zároveň živelne zúrivý. Rozvážny a šialený. Ľahko sa ti vryjú do pamäti jeho hnedé psie očká, keď od teba pýta korunku, alebo niečo na jedenie. Ešte ľahšie si zapamätáte jeho hnedé oči podliate krvou, keď na teba vrieska, aby si nepil z jeho fľašky. Momentálne neviem, ktoré sú častejšie. Veľa ľudí o ňom hovorí, nie nehovoria to, oni ho ohovárajú a tvrdia, že nemá v živote cieľ. Ja im na to hovorím, že nepoznám človeka, ktorý by mal lepšie stanovený cieľ ako on. Často sa mu však stáva, že zbúra všetko čo doteraz postavil, zahladí stopy a začne od začiatku. To však neznamená, že nemá cieľ. Ten stále vidí niekde v diaľke a snaží sa prísť na najlepšiu cestu k nemu. Na margo objektívnosti musím dodať, že sa mu veľmi ťažko odznova stavia na troskách predchádzajúcej cesty. Najhoršie na tom je, že v týchto „troskách“ často zostávajú zavalení ľudia, po ktorých sa on už neobzrie. Jeho filozofiou je: „Čo spadne, nechaj ležať“ a ide tvrdohlavo ďalej za svojim cieľom. Je jasné, že týmto si spraví viac nepriateľov ako priateľov. Dokonca už na to neraz doplatil.
Nechám na čitateľov nech si do tohto opisu zaškatuľkuje každý niekoho iného. Keď budú tvrdiť, že som nedostatočne opísal jeho zlé vlastnosti, nech sa každé ráno pozrú do zrkadla. A keď ich bude zase nadbytok, nech sa vyzrú z okna v akom svete to žijeme. Keďže zainteresovaní, presne vedia o koho ide a myslia si o ňom (i o mne) svoje, odpadá my povinnosť predstaviť vám ho a opísať jeho vonkajšok. Koniec koncov môžete sa naňho kedykoľvek pozrieť.
Komentáre
Myslim si ...
2. Az teraz ked to citam druhykrat som si uvedomil ze toto nepisal F(r)iend? :D (vid moja amnezia v prispevku k strucnemu uvodu 2.)
3. Nech tento citam kolkokrat chcem vzdy sa na tom tak usupem ze to az neni mozne ... jednoducho fenomenalne (prevzate z jednej reklamy na sladky kus ciernej hmoty plnenej vzduchom)
Hmmm
SUPEEEEEER
ludia sa nemenia
"Nadcasove" .... "Fenomenalne" ..."5/7"
asi budem plakat